Môj príbeh

Celý život niečo ochutnávam (a to doslovne). Ochutnávam - vychutnávam si život. Nerozlišujem medzi pracovným a súkromným životom, mám len jeden, šťavnatý, radostný, (nielen!) JEDLOM naplnený život. Jedlo nám poskytuje výživu, pohladenie pre naše zmysly, priestor pre meditáciu (nie je lepší tréning mindfulness ako pri kričiacich deťoch variť večeru). Jedlo je (každodennou!) príležitosťou sa na chvíľku sa zastaviť a zdieľať život so svojimi blízkymi. Priestor uvedomiť si, za čo vďačíme Zemi a všetkým živým formám (vrátane ľudí, samozrejme). Jedlo nás ovplyvňuje viac, ako si uvedomujeme. Každá naša bunka, každá naša emócia aj myšlienka je vytvorená tým, čo zjeme…No a jedlo nás vie niekedy aj poriadne potrápiť...

Mám to šťastie, že JEDLO je mojou celoživotnou láskou a zdrojom obživy zároveň.

Môj život je proste JUICY!

Vždy som mala rada jedlo a víno

Ako dieťa som s rodičmi a starými rodičmi trávila víkendy v našom vinohrade na Dubovej, hrabala sa v našej záhrade, presádzala planty, oberala jablká... Pomáhala pri varení, chodila na huby aj bylinky, zavárala... Vždy som jedla viac ako iné dievčatá v mojom veku. Uhm, keď som študovala v Granade, asi aj pila… No nikdy som si nemyslela, že sa budem jedlom zaoberať “profesionálne". Chcela som pracovať pre World Food Program a robiť osvetové kampane okrem iného tom, ako bojovať proti hladu vo svete. Marketing a PR som vyštudovala, aj som v ňom pracovala. A v období, keď som potrebovala zmeniť prácu, sa stalo niečo, čo zmenilo moju prácu v život a život v prácu:

Otvorili sme KOGO

S mojim manželom Daliborom sme boli pečení - varení v pizzerri v dome, kde sme vtedy bývali po nich. Jej majitelia nám ponúkli, aby sme ich reštauráciu prebrali. Prečo by sme mali prevádzkovať reštauráciu, obaja bez skúseností v gastronómii ? Pretože už na našom prvom rande sme sa „náhodou“ zhodli, že naša najobľúbenejšia reštaurácia bola reštaurácia KOGO v Prahe. Pretože sme vždy radi cestovali a ochutnávali nové jedlá (stále to robíme, teraz už aj s deťmi). Ako hobby som študovala someliersky kurz. Vidina dobrého jedla a vína po zvyšok života nás opantala natoľko, že sme v roku 2006 otvorili  reštauráciu KOGO v Bratislave. A nastalo….

Obdobie obrovskej radosti aj starostí

KOGO sme vybudovali ako reštauráciu, do ktorej by sme sami chodili. Na lístok sme dali len jedlá, ktoré by sme sami jedli.... Od začiatku sme boli family-run reštaurácia, starali sme sa o ňu každý deň, robili všetko a veľmi nás to bavilo. Veľa sme cestovali (hlavne do milovaného Talianska), vyhľadávali tie najzaujímavejšie reštaurácie, pili tie najlahodnejšie vína a tešili sa, aké máme skvelé „zamestnanie“, vlastne aký máme nádherný život. Naše úsilie prinášalo ovocie. Zákazníci pribúdali, aj robota (stále bolo čo zlepšovať) a to napriek tomu, že do našej rodiny pribudli dvaja nádherní synovia – Sebi a Max.

Nočná mora menom jedlo

Mala som 36 rokov a mala som „všetko“: zdravé deti, milujúceho manžela, fungujúci biznis, rodinu, priateľov, známych.... Bola to síce makačka skĺbiť starostlivosť o malé deti, reštauráciu, domácnosť, nehovoriac o vzťahu s Daliborom... ale... objektívne som sa mala lepšie ako 99,9% svetovej populácie (a to viem presne, lebo som kedysi žila v Peru). O to viac som sa cítila ako nevďačná krava. "Snažila som sa robiť všetko správne, tak prečo som nemala (vôbec žiadnu!) radosť zo života?"

No a to jedlo. Všade jedlo! Ako je možné, že ja, majiteľka reštaruácie, stojím 3x denne bezradne pred chladničkou s otázkou: "Čo dnes budem variť?” A prečo mi na to, čo chcem navariť, vždy mi chýba práve “tá” jedna, najpotrebnejšia surovina? Prečo môj manžel neje moju večera a prečo každé z mojích detí chce jesť niečo iné (čo nemá žiaden prienik s tým, čo som navarila)? Prečo keď jem len zelinu a ryby, aj tak stále priberám? Prečo sa z niečoho takého prirodzeného a úžasného, ako príprava jedla, stala moja nočná mora? Moja (nielen) potravinová mizéria sa prejavovala ako „haf-haf", nadváha a večne zlá nálada.... Pri vchode do našej reštaurácie som „od nervov“ vracala. Skončila som na pohotovosti s infúziou a receptom na Lexaurin v ruke. Diagnóza: Na pokraji nervového zrútenia. Ako môžem byť z jedla/detí/života na pokraji zrútenia?!

Radšej zapáliť malé svetlo, ako nadávať na veľkú tmu

No dobre, tak som si to priznala. Tak dlho som žila som v zajatí svojej super-duper mysle, túžbe po dokonalosti, každodenných povinností a nikdy nekončiacich aktivít (kto to pozná?), že som nemala čas (ani odvahu) zamyslieť sa nad tým, kto som, kam smerujem a kde sa stratila tá moja iskra?
A tak som začala robiť vo svojom živote zmeny. každý deň si nájsť 30 minút len pre seba, nastaviť tvár slnku, odvďačiť sa svojmu telu cvičením a lepším jedením. Prihlásila som na výcvik „Kňažiek Bohyne Živena“. Stala som sa kňažkou, našla svoj podporný kruh žien a to mi zmenilo život. Naozaj. Našla som poetiku v obyčajnosti bežného života. Aj v tom každodennom varení, jedení a v mojej, jedlom naplnenej práci…

Všade jedlo, všade láska

Jedného dňa som zistila, že SKUTOČNE milujem jedlo, lebo je najsilnejšou manifestáciou života vo všetkých jeho odtieňoch. Proste keď milujete jedlo so všetkým, čo prináša, milujete svoj život...
Zistila som, že keď varím (áno, majiteľka reštaurácii každý deň varí), dajú mi moji chlapi aspoň na chvíľku „time out“, sú hladní a navariť treba...A tak som si z prípravy jedla urobila svoj vlastný denný rituál, (ktorý sa ale z môjho rozhodnutia nezarátava do tých 30 minút len pre seba). Takže: 30-60 minút rituálneho varenia a 30 minút len a len pre seba…. Min. 60-90 minút pre seba každý deň! Nie je to super? Je to juicy!

Pani Mrkva

Keď varím, tak varím. Keď krájam mrkvu, len krájam mrkvu. Vnímam, ako je tvarovaná, na čo sa jej tvar podobá, akú má štruktúru, aká je oranžová, sladká a šťavnatá. Predstavujem si pôdu, z ktorej vyrástla, energiu farmára, ktorý ju vypestoval a cítim vďačnosť…Teším sa zo škrabky na mrkvu, čo som si kúpila v Thajsku… Myslím na to, aká je mrkva zdravá a ako bude deťom chutiť… Myslím na PANI mrkvu, a na nič iné...

BLOG - z povinnosti zdroj radosti

Aj v práci sme sa posunuli ďalej - v roku 2014 sme otvorili ešte jednu reštauráciu: D.Steakhouse, kde vyzrievame  a predávame hlavne steaky. Bol to dlhoročný sen môjho manžela, ktorý žil dlho v New Yorku, kde proste steakom podľahol. Práce pribudlo, aj zamestnancov, ale ja som k tomu všetkému už mala iný postoj. Všetko sa proste zmenilo. Ja som sa zmenila.
V rámci svojej práce som si našla jednu špeciálnu RADOSŤ pre seba. Každý deň pre KOGO vymýšľam "denné special" zo sezónnych, čerstvých, najlepšie lokálnych surovín. A pre D.Steakhouse pripravujem náš pravidelný “Steak and Wine Club” s tou najlepšou kombináciou jedla a vína z rôznych kútov sveta. Môj život je plný chutí, vôní, textúr, je proste JUICY!
Zákazníci si začali denný special pochvaľovať a dávať mi vizitky so žiadosťou, aby som im ho každé ráno zasielala mailom. Keď som ho už posielala, napadlo mi niečo im k tomu napísať - kde pre nás ryby ulovili, špargľu vypestovali, niečo o ich nutričnej hodnote alebo len „veselé historky“ o surovinách, jedlách a živote reštaurácie vôbec. Písanie mi začalo prinášať radosť a kľud. Obrovský.
Po dvoch rokoch mi zákazníci začali hovoriť, že by si niekedy radi prečítali viac, nielen mail... Tak som sa odhodlala na tento blog. Nie je to taký typický food blog s receptami a pekne naaranžovanými fotkami, ale skôr postrehy a spoveď ženy, ktorá je fascinovaná jedlom, vínom a životom vôbec.

Vitajte v mojom chutnom, šťavnatom svete….